Môj svet je celkom inde. Ďaleko od tohoto prekliatehohlavného mesta. Môj svet ma krásny a výstižný názov. Striebornica.Mieto, kde sa mraky rozostupujú, kde neexistujú hádky a hviezdy svietianajviac na svete. Tu som vyrastala...aspoň tak tomu hovorím. Vyrastalasom tak srdcom, hlavou a osobnosťou...Bolo to už dávno, pred pár rokmi,keď ma mama dala prvý krát do tábora. Malé zlaté dieťa ktoré ničnechápalo...Autobus vyložil skupinu blavákov na tomto mieste. Nikohosom nepoznala, len pozerala okolo sebe a rozmýšlala, či náhodov niesomv nebi. Čistá obloha, všade stromy, vôňa čistoty a listou...nikdy na tuvôňu nezabudnem. Zrazu sa pri mne zastavil nejaký pán a spýtal sa maako sa volám. "Detské oči vidia až do duše." Povedal mi raz. A malpravdu. Pri pohlade na neho som cítila lásku toho človeka, aj keďma vôbec nepoznal. "Kika". Odpovedala som nesmelo. "Vitaj. Ja somBlacEye. Prečo tu sedíš tak sama? Kde máš kamaratov?" pozrel sa mi doočí. "Ja tu nikoho nepoznám..." vyliala som sa mu, no on sa len usmial"a myslíš že keď budeš stáť bokom, niekoho spoznáš? Poď."Povedal, chytil ma za ruku, vzal môj kufor a odviedol ma k ostatnýmdeťom.
"Nilfea, zobuďsa! Sú tu deti!" niekto ma štuchá...Ježiš ja som zaspala! Rozliepamoči. Kde som? Ano, v tábore. Môj prvý tábor ako praktikantka. Hneď poprichode mi naskočila teplota, tak som si ľahla a zjavne zaspaladobu...Pozrem sa okolo sebe a zistím že na druhej posteli sedí Koala -vedúca ktorú som kedysi davno mala aj ja za oddielovú vedúcu. "Koľko jehodín?" spýtam sa neprítomne hľadajúc tenisky. "Sedem. A máš ísťpripraviť veci na večerný snem." Podala mi druhu tenisku čo ležala pridverách a odišla. Už som počula zvolávačku. "Okej, klud Nilfea. Maš 7minút aby si sa prebrala, zistila čo treba spraviť a aj to spravila."Vyliezla som z izby a hneď sa na mňa vrhlo malé dievčatko že čo sadeje. Chytila som ju za ruku, ako mňa kedysi BlackEye. "Ako sa voláš?""Laura. Ja ťa poznám!!! Boli sme pred troma rokmi na tábore! Čo sateraz deje? Pamätáš sa na mňa? prečo hrá ta hudba?" Mierne zmätená zprívalu toľkých otázok som si nevedela hneď vybaviť kto to je, aleniekedy, keď vás tlačí čas,músíte hovoriť, čo ten druhý chce počuť."Laura! No jasné! Viem. Laurinka, choď teraz pekne dole, vonku jevečerný snem. Toto je zvoláváčka." Musela som utekať a nájsť Vichricu -hlavnú vedúcu. BlackEye tentokrát totiž nebol hlavný vedúci. Bol lenoddieloví. Prvý krát po pár rokoch.
Víchrica mi oznámila ze mám zobrať akéhosi žltého plyšáka a sadnúť si von. Hm, takže vidím, že som tu dosť potrebná...
Vodverách som sa zrazila s BlackEye-om...Pozrel na mňa zas tými svojimiočami "Nilfea! tak už ti je lepšie?" "Jasné...Laco...zvládnem to?" malasom obavi zo svojho debutu ako vychovný pracovník tábora. Strašne somspotreboval to zo seba dostať... "každý to má vo svojich rukách."Usmial sa akoby to bola odpoveď na nejakú primitívnu hádanku a odišielk svojmu oddielu. Ale vietečo? Verila som tomu. Bola som tam, po rokochprežitích s ním, mam pomôcť spraviť krásne 2 týždne deťom, medzi ktorésom patrila kedysi aj ja. Tam nemusíte vedieť ako, netreba vám brožury.Treba len odsunúť strach čo sa stane, čo nie a treba to všetko s týmideťmi žiť. Všetko čo ma Laco (ako ho už dnes volám) naučil somrpesunula do praxe. A viete čo? Budúci rok budem aj vedúca...